"Eiseleho úkaz": dávame na šport veľa, málo alebo koľko vôbec?!

Autor: Ladislav Križan | 10.8.2012 o 16:09 | (upravené 11.8.2012 o 0:17) Karma článku: 7,40 | Prečítané:  1836x

Prebiehajúce hry v Londýne znova, ale iba na veľmi krátky čas obrátili pozornosť ľudí na šport. Dôvodom sú nielen výsledky našich športovcov. Veľmi emotívne live vystúpenie športového novinára Štefana Eiseleho z Markízy spolu s jeho následným blogom poriadne zarezonovalo nielen našim Facebookom. V slovenskej verejnej diskusii o športe, či skôr už roky vo veľmi zriedkavých pokusoch o ňu, je "úkazom". Priznávam spakruky pre predchádzajúcu prácu na školstve i môj dlhoročný kamarátsky vzťah s Pištom u mňa možný konflikt záujmov. Je to však naozaj tak, ako to najmä vo svojom blogu Pišta napísal?! Pravda totiž zostáva pravdou, aj keby ju vyslovil iba jediný človek...

Dávame na šport veľa, málo alebo koľko vôbec?

Úplne prvé, čo zarazí kohokoľvek, kto sa to bude chce dozvedieť, je fakt, že štát dnes viac ako 20 mesiacov nemá základný strategický dokument v oblasti športu, jednoducho koncepciu ako ďalej s našim športom.

Pri poctivej snahe o zodpovedanie otázky v nadpise je potom dôležité vedieť, akou sumou celkovo vôbec je náš šport podporovaný z verejných zdrojov prúdiacich do športu.

Ja faktom, že nikto v celej republike to od jej vzniku dodnes dlhodobo nevie. Je tomu tak preto, pretože náš šport je z verejných zdrojov financovaný neuveriteľne, ale neuveriteľne komplikovane.

Štát roky priamo cez Úrad vlády, financie, vnútro, obranu, RTVS, školstvo resp. štátom (spolu)vlastnené firmy ako napr. TIPOS či SPP podporuje náš šport celkovou sumou, ktorú nemá dlhodobo ani len zrátanú, nieto ešte premyslene, koordinovane a systémovo tvoriac synergie rozdeľovanú.

A to ešte nerátame rozsiahle zdroje príjmov pre šport od miest a obcí, inštitút 2%.

Najviac zdrojov pochádza zo školstva, no i tu tečú z rôznych sekcií, nielen zo sekcie štátnej starostlivosti o šport, ktorá sa prioritne má o náš šport starať. O rozdeľovaní na nej roky platilo, že až do zverejňovania zmlúv na webe si verejnosť nevedela bez pochýb a ľahko overiť konečnú sumu pre ten- ktorý subjekt pre dodatky k dotačným zmluvám, ktoré boli podpisované niekedy dokonca v posledné dni roka. Je na verejný prospech a kontrolu, že TIS zozbierala údaje o v minulosti touto sekciou poskytnutých dotáciách v oblasti športu od roku 2005 na analýzu, ktorej výsledky v štruktúre- kto, koľko, kedy či na aký účel dostal atď. sú veľmi prehľadne publikované na jej webe http://granty.transparency.sk

V SR pre všetko horeuvedené dnes nie je nikto, skutočne nikto, kto vie koľko celkovo dáva štát len cez horeuvedené kanály do nášho športu. Rovnako teda nie je možné povedať, koľko dostáva od rôznych právnických osôb cez rôzne subjekty práva de facto ten-ktorý konkrétny šport.

 

Má šport teda dostávať väčšiu podporu z verejných zdrojov?!

 

Štát dnes podporuje viac ako 80 druhov rôznych druhov aktivít, ktoré by všetky mali byť údajne športom. Je zároveň čestné povedať, že nikdy nebude mať dosť zdrojov, aby financoval potreby ich všetkých. AKo ich teda rozdeliť?!

Odstraňovanie neférových nerovností vo financovaní športu u nás je ušľachtilý cieľ.

Pred odpoveďou na otázku, kto má dostávať viac a na úkor koho, je dôležitejšie najprv urobiť iné. Ako prvý predpoklad pred jej zodpovedaním, je potrebné odstrániť všetky známky toho, že sa vo financovaní športu z verejných zdrojov oplatí slovami Radoslava Procházku byť čierny pasažier alebo sa politicky ostrými lakťami predbiehať ako „vybavovač" v rade. A je jedno, či je to miliónová dotácia na spätnú kúpu skokanských mostíkov v Tatrách Štrbe v roku 2008 alebo niekoľkými desaťtisícmi natipovaná Cibulkovej neziskovka v roku 2012. Inak štát spolu s „vybavovačmi" pripravuje o perspektívu vlastného zmyslu už teraz vymierajúcich dobrovoľníkov v našom športe a ich možných nasledovníkov, keď z nich všetkých postupne robí energeticky amortizovaných hostiteľov pijavíc verejných financií určených pre šport, ktorí majú v pote tváre a sebaodriekaní vykrývať straty rozšafných správcov.

Dá sa spolu s postkomunistickými oligarchami s balkánskou rezistenciou na korupciu, ktorí hrajú bábkové divadlo s na nich ekonomickými závislými funkcionármi s minulorežimnou minulosťou, budovať úspešne týmto spôsobom na slobodných princípoch spolkového práva postavený škandinávsky model športu?!

Pri súčasnom anglosaskom stave prerozdeľovania zdrojov v SR, pri výške a pomeroch financovania jednotlivých oblastí spoločnosti vrátane sektoru vzdelávania, v ktorom je u nás šport, vzhľadom na iné krajiny OECD, bude Martin Filko na Inštitúte finančnej politiky nasledovné roky krízy pri tejto otázke krútiac hlavou hovoriť, že matematika nepustí.

Druhým predpokladom je spočítanie všetkých verejných zdrojov a ich synergické rozdeľovanie. Juraj Kušnierik písal pred časom o nahnevaných umelcoch a rodičovskom štáte, čo paralelne pre šport platí i podľa mňa, ale iba obmedzene. Podľa Gándhího je totiž najhoršia forma násilia práve chudoba.

Náš šport je vzhľadom pre jeho pozitívne prínosy pre spoločnosť vrátane priamych príjmov pre štátny rozpočet dlhodobo podfinancovaný z hľadiska akýchkoľvek priamych i nepriamych subvencií, hoci sekcia v roku 2011 získala o 10,8% viac ako vlani. Ak sa ho v nastávajúcich rokoch nemajú dotknúť nevyhnutné úspory vo verejných financiách, jedinou cestou je po roku 1989 jeho konečne komplexná reforma naprieč nielen verejným sektorom.

Po skúsenostiach v našom športe za posledných 20 rokov musí byť pocitovo jej základné východisko jediné.

Dôvera. Ľudia Pištovi uverili. Našim hokejistom okolo Mira Šatana ľudia veria dlhodobo a nie je to iba o výsledkoch. Dokázali to aj výsledkovo neúspešné domáce MS 2011. Nemusia vyhrať, aby boli lepší. I tak sú naši.

Šport totiž žije a nepohne sa dopredu bez dôvery bežných ľudí. Tí síce môžu byť nevzdelaní v detailoch jeho fungovania, no nie sú slepí, neveria a nebudú veriť, ak im ako momentálne budú kázať zo svojho luxusu a celý život s cigaretou v ruke o fair- play a o tom ako by mal šport fungovať tí, ktorí ho roky riadia a sú preto ako prví spoluzodpovední za jeho súčasný stav.

Receptom ako to zmeniť by mohla byť snaha vtiahnuť do verejného priestoru v športe, po vzore zakladateľa najúspešnejšej slovenskej charity Andreja Kisku , i tu existujúcich „Dobrých anjelov". Ľudí, ktorí žijú pre šport, nie zo športu. Ľudí robiacich ho s láskou, dlhé roky a bezodplatne ako neplatení dobrovoľníci. Hádzať všetkých týchto do jedného vreca s neslušnými, ktorí sú v športe takisto ako kdekoľvek inde v spoločnosti, je veľmi nespravodlivé. Dať práve im pocit spolupatričnosti, že náš ponovembrový šport je ich spoločné dieťa, ktoré môže mať šancu byť slušne vychovávané a reformne vzdelávané. Podmienkou je však ich vzájomne súdržná účasť na tomto procese zmeny.

Nie širokým štátom kmotrami cez funkcionárov zhora nadol, ale skôr Dobrými anjelmi zdola nahor. Mobilizácia týchto ľudí na úkor dekoncentrácie moci pár kľúčových, celý život iba de facto štátnymi športovými peniazmi platených funkcionárov, ktorí dnes rozhodujú o slovenskom športe, by priniesla väčší vplyv ako majú dnes ľuďom, ktorí šport u nás majú reálne vlastniť.

Vedenia FC Barcelona a Realu Madrid kreujú každé 4 roky legitímne vo voľbách dokopy hlasy ľudí počtovo tvoriacich zhruba reálny vesmír slovenského športu. Prečo by orgány zamýšľanej novej strešnej organizácie nášho športu z pôvodného SOV nemohli byť kreované vrátane jej prezidenta v digitálnom veku už na jeseň týmto spôsobom? Má byť dôvodom legitimita zvolených niekoľkých desiatok dlhoročných funkcionárov, ak z stanov mnohých nimi roky vedených spolkov, nie je ani len jasné, kto sú ich členovia a ako im toto členstvo vzniká či zaniká?!

Pokúsiť sa vrátiť športu dôveru ľudí po roku deflympiády, dostavby bratislavského zimáku, kaúz SBA či Osrblia chce razantný pohyb, nie zotrvačnosť. Školstvo práve finalizuje zrušenie prvýkrát v roku 2012 v športe dotačnými zmluvami zakotveného, no v praxi ešte nespusteného zverejňovania zmlúv či faktúr prijímateľov dotácií v športe na webe. Tento zamýšľaný, no ešte nezrealizovaný krok je v rozpore so stanoviskom súčasného premiéra Róberta Fica po voľbách. Je proti verejným vyjadreniam podpory mu zo strany SFZ,  najväčšieho športového spolku v SR, ale i zväzov biatlonu, basketbalu a ďalších.

Je proti záverom kontrol NKÚ na sekcií v roku 2008 a 2012. Tie konštatovali, že štát nielenže nemeria účinky dotácií, ale ani len nemá dostatočné informácie, ako boli použité z hľadiska hospodárnosti či zákonnosti. Bez poznania kľúčových informácií na účtovných dokladov ich príjimateľov nemôže existovať kontrola použitia dotácií, ktorá je navyše pri 4 za toto zodpovedných pracovníkoch na sekcií, cca 100 dotačných subjektoch a rozdeľovanej zhruba miliarde korún úplne, ale úplne iluzórna.

Kto vlastne chce, aby ľudia nemohli verejne kontrolovať, čo sa z ich daní v našom športe platí a prečo? Bolo by korektné, aby tieto osoby verejne vystúpili a zdôvodnili svoj postoj spolu s alternatívnym, lacnejším a rýchlejším návrhom, ako chcú pre náš šport získať dôveru ľudí.

Pišta Eisele má v mnohom v pravdu a mňa z toho mrazí a je mi to strašne ľúto.

Čo sa s tým dá robiť?!

Výlučný mandát, ktorý získala terajšia vláda jednej strany, je preto pre šport úžasnou príležitosťou, ktorá sa už nikdy nemusí zopakovať. Synergicky zmeniť pri koaličnej vláde nezmeniteľné pre šport v zdravotníctve, Tipose, na vrcholových strediskách športu na školstve, vnútre či obrane, vie ten, čo má predstavu ako. Dlhodobo každá politická strana po roku 1989, ak berieme predvolebné i vládne programy, to pred verejnosťou tají. Horšie je, že detaily ucelených, konštruktívnych predstáv nemajú a/alebo roky rokúce úzkostlivo taja i dlhoroční športoví funkcionári. Stačí si prejsť detailnejšie ich vystúpenia vo verejnej debate po roku 1989.

Preto bude najdôležiejšie, aby osobné spory a vybíjanie v nich nezabili dobré idey bez ohľadu na ich autora.

Terajšia vláda by mala mať ambíciu reformy po skutočne vecnej, odbornej diskusii bez časových stresov, pretože úspech na MS v hokeji či Saganova Tour znova dokázali, že šport ľudí spája.

Slovensko je krajina nás všetkých. Sme najskôr ľudia, občania a až potom iba 3 z 5 z nás sú voliči tej- ktorej politickej strany.

Mám rád Pištu Eiseleho, mám rád náš šport, mám rád našu krajinu a nie je mi jedno, čo s nimi bude...

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?