´Give me my money!´: zaslúžia si Volák a Hochšíci rovnakú odmenu?!

Autor: Ladislav Križan | 30.8.2012 o 15:37 | (upravené 30.8.2012 o 21:22) Karma článku: 6,47 | Prečítané:  1930x

Dnes som sa dozvedel z mediálnej skratky v Pluske, ako som dostal úspešných slovenských športovcov- reprezentantov do mínusu. Nedostal som možnosť sa vyjadriť. Pani doktorka Katarína Bergendiová, konziliárny lekár slovenského olympijského tímu pre vrcholových, ale aj výkonnostných športovcov pre alergické ochorenia a imunológiu v príprave na OH a iné významné športové podujatia, sa ma následne na otvorenej skupine na Facebooku s príznačným názvom „Záleží nám na slovenskom športe" spakruky s iróniou spýtala, či je to naozaj tak a nečakala na odpoveď... Tak je to naozaj tak alebo predsa len inak?!

Pamätám sa, ako som nastúpil do funkcie generálneho riaditeľa sekcie športu na školstve 7.3.2011. Kým som stihol povedať „švec" a absolvovať BOZP a iné príjemnosti, bol som u pána exministra Jurzycu s materiálom o odmenách, ktorí pripravili ešte moji exkolegovia. Nakoniec bol v tej podobe i na môj 3.deň vo funkcii ako odmeny za 2010 na rokovaní Vlády SR.

Fakty z neho sú nasledujúce:

1. celkové finančné ocenenie športovcov za športové výsledky dosiahnuté v roku 2010 bolo v celkovej výške 264 246 Eur.

2. Podľa vtedajších kritérií dostali bratia Hochschornerovci za titul majstrov sveta v OH disciplíne C2 sumu 12 450,- eur (t.j. 6 225 každý).

3. Roman Volák dostal viac- sumu 10 960,- eur. Bolo to za 7 titulov majstra a jedno vicemajstra sveta dosiahnutých v roku 2010 v nie OH športe/odvetví/disciplínach, hoci podľa vlastných slov najväčší doterajší úspech v jeho kariére prišiel v roku 2008 na majstrovstvách sveta asociácie WTKA. V talianskej Marine di Carrara získal osem zlatých a jednu striebornú medailu!!!

4. Najdôležitejší fakt- tieto zdroje boli poskytnuté z rovnakého mešca ako peniaze školstva určené na reprezentáciu krajiny či na pohyb detí a mládeže! Stále je to rovnaký balík, vždy ide o určenie priorít...

 

Odmeňovať fetiš medailí alebo vychovávať deti a mládež športom?!

Hlad je najhoršia forma násilia.

Predstavte si, že ste v rovníkovej Afrike a prichádzate do dediny, kde je hlad s kamiónom múky. Múku máte však iba pre 10% ľudí- to je zhruba pomer medzi požiadavkami na dotácie na šport každý rok a rozpočtovými možnosťami (a to sekcia športu získala po rokoch stagnácie v roku 2012 výmenou za náročné reformy z 2011 majúce za cieľ otvoriť verejnej kontrole hospodárenie športových zväzov o 10,8% zdrojov viac ako mala v roku 2011).

Ako by ste rozdelili múku Vy?

Podľa môjho názoru najdôležitejší verejný záujem v športe je, aby sa čo najväčší počet ľudí u nás pravidelne hýbal. Najmä detí a starých ľudí. Ľudia budú podľa mojej osobnej skúsenosti i všetkých vedeckých poznatkov zdravší, výkonnejší a najmä šťastnejší. Nie je všetko len o číslach a HDP. Náš štát ako našu spoločnú, nie cudziu peňaženku, by zase zníženie nákladov na sociálny systém a zdravotné zabezpečenie, ktoré sú jednými z najväčších výdavkov v rozpočte, v budúcich rokoch krízy zásadne potešilo.

Pri 30 miliónoch zdrojov a 5 miliónov obyvateľov to je 6 eur na človeka, za čo veľa za rok nenašportujete. Musíte teda vybrať určitú skupinu. Deti. Deti, ktoré majú pred sebou celý život, ktoré sú zraniteľné i tvárne, čo starší ľudia už nie. Najdôležitejší verejný záujem v športe nás všetkých je podľa mňa preto ten, že je jedno, aký šport a a na akej úrovni robia naše detí, hlavne nech sa hýbu.

Preto sme najprv, ako prvé presadili "cez mrtvoly" zvýšenie počtu hodín TV z 2 na 3 spolu so súčasnou snahou o zmenu obsahu TV od výkonov k zážitkom, ktoré majú motivovať deti sa hýbať najmä mimo školy. Konkrétny druh športu/pohybu, ktorí im na TV predstavili, mali hľadať a saturovať následne v športových kluboch. Preto nový systém financovania športu mal rozdeliť všetky možné peniaze (4/7 predtým, teraz v celkovej sume oveľa viac- cca 6/7, čo by znamenalo pre mnohé zväzy i celkovo nominálne po rozdelení ďaľeko viac) nie subjektívne, a bez a/alebo napriek existujúcim kritériám politici resp. pracovníci sekcie, ale vzorec do ktorého vstupujú verejne kontrolovateľné dáta. Výrazne viac zdrojov ako v minulosti malo ísť na šport detí a talentovanej mládeže (z pomeru cca 2/3 na reprezentáciu a 1/3 na mládež to malo byť 1/2 a 1/2). Navyše peniaze na repre sa mohli dať i na mládež ako tzv. „voľné peniaze", čo by znamenalo, že teoreticky na mládež môže dať šéf zväzu- otec rodiny skoro 100% všetkých zdrojov, ktoré má k dispozícií.

Peniaze na odmeny športovcov boli ako samostatný "šuflíček" zrušené a dané do tohto „veľkého spoločného koláča".

Šéf zväzu v tomto systéme ako hlava rodiny by mal vedieť najlepšie, ako mu zverené financie čo najefektívnejšie použiť, keďže on je zodpovedný za rozvoj svojho športu/ov na území SR.

On má najlepšie vedieť, kto je a ako v rodine hladný/chorý/snaživý, kto a koľko pre ňu a jej úspech urobil. On mal a mohol rozhodnúť či dá Hochšíkom odmenu a koľko alebo dá zdroje na hľadanie ich nástupcov...

Nikto zo športových funkcionárov to nemôže povedať nahlas, ale dobrým dôvodom na zrušenie inštitútu automatických odmien zo štátu je ešte jeden. Keď som posledne písal o tom, že nikto nevie aká suma celkovo a ktorým športom koľko plynie zo štátu, myslel som tým i športovcov- reprezentantov.

Je skoro mediálne bezbožné a hroziace ukameňovaním tvrdiť, že časť z našej športovej elity od dobroty nevie, čo s na kríž poskytovanými zdrojmi robiť, pričom ich slovenskí konkurenti dýchajúci im športovo na chrbát hlava pri hlave, majú existenčné problémy. Plat, odvody a časť prípravy zo strediska vnútra, obrany či školstva, zo školstva špeciálna suma na zväz na meno, ďalšie peniaze zo zväzu z kolonky repre, reklamné zmluvy i so štátnymi podnikmi...

Ja dnes verejne tvrdím, že to tak v niektorých prípadoch asi je a je žiadúce vyčísliť celkovú sumu, ktorú dostáva ten ktorý konkrétny športovec- reprezentant zo štátu. Nie je ich zase tak veľa. Najprv celková suma, potom názory a hodnotenie, lebo opäť negatívna generalizácia sa dotkne práve tých chudobných a slušných. Keď spoznáte ich osud, tak Vás potom predávanie športovej výstroje, ktorú nakúpili tí druhí ako reprezentanti za štátne mrzí o to viac a ich mediálne výlevy na tému macošský štát triafajú do Vášho veľmi chladného srdca. Prvému komu totiž chýba súdržnosť, sú oni sami...

Preto o tom, či dostanú či nedostanú odmenu a koľko má rozhodnúť ich zväz, ktorý to vie v kontexte všetkých okolností a svojich priorít rozhodnúť najlepšie.

Preto mnou pripravenú filozofiu januárovej dotačnej zmluvy charakterizuje sloboda pri narábaní s dotáciami výmenou za transparentnosť a verejnej kontrole otvorené hospodárenia prijímateľov dotácií zverejňovaním zmlúv a faktúr na webe, čo bolo mimochodom po zmene Vlády SR zrušené na nátlak športových lobistov a boli prijaté dodatky k dotačným zmluvám lebo vždy platilo "Dáš pokoj, máš pokoj". Robenie významných rozhodnutí v športe sa má diať na základe analýzy ich nákladov a prínosov, pred očami komunity zväzu i verejnosti. V tme sa najlepšie robia iné veci...

Bolo by zaujímavé, ak by sa pán minister Čaplovič rozhodol predsa len nevypísať špeciálnu výzvu na odmeny športovcov za rok 2011 ešte teraz na jeseň roku 2012. Vypísať výzvu stále môže, tých cca 250 000,- eur zdrojov má a nepotrebuje materiál schválený Vládou SR na ich vyplatenie.  A oficialitu odovzdávania na Úrade Vlády po svete rozbehaní športovci, ktorých tam často zastupovali ich rodinní príslušníci na rozdiel od funkcionárov, ak budú peniaze na účtoch, možno i radi neabsolvujú. Pán minister by takto nechal na rozhodnutí otcov- zväzových funkcionárov či vlastné platy, či odmeny športovcom a ak áno, na koľko si cenia svoje hviezdy vo vzťahu k zdrojom na pohyb detí a mládeže... A ešte keby to mohli vedieť i tí, ktorí sú ľudmi tvoriacimi bežnú komunitu zväzu, nie len tí najvyšší, čo sú pri koryte a rozhodovaní, hneď by možno mnohé voľby čelných zväzových funkcionárov v najbližšom čase dopadli inak...

 

Máme u nás športy a výsledky v nich, ktoré sú pre ľudí dôležitejšie, viac spoločensky významné ako iné?!

Ešte jedno považujem za dôležité povedať v tejto súvislosti.

Už vôbec dostať sa v akomkoľvek športe na OH je úžasný úspech. Nesúhlasím preto s názorom Pištu Eiseleho, ktorý nazval časť na OH 2012 sa zúčastňujúcich slovenských športovcov výletníkmi v live prenose, čo neskôr veľmi dobre dovysvetlil na svojom blogu.

Stať sa v akomkoľvek športe účastníkom, nebodaj víťazom na OH či (vice)majstrom sveta je vždy otázkou dlhoročnej driny a odriekania. Zaslúži si to rešpekt a uznanie.

Byť (vice)majstrom sveta, ak súťažiacich je 20 a 200, je zásadný rozdiel.

Rovnako je zásadný rozdiel byť (vice)majstrom sveta v športe, v ktorom úspech vyvolá zásadnú odozvu doma i v zahraničí, oproti športu, v ktorom to tak nie je.

I pocit intuitívnej spravodlivosti nám vraví, že single titul Hochšíkov a 7 titulov Voláka sú iné, majú inú hodnotu pre nás ako človečenstvo i pre celý svet...

Reprezentácia znamená totiž i reprezentatívnu prezentáciu. V nej Hochšíci, i náš tím napr. v ľadovom hokeji okolo Mira Šatana urobil na MS 2012 skvelý výsledok. I preto ľudí na Slovensku náš hokej napr. dlhodobo zaujíma. Počas tých cca dvoch týždňov MS sa národ každý rok zomkne. Najmä pri úspechoch zažívame viac úplne prostých pocitov spolupatričnosti ako kedykoľvek predtým. Oba tieto faktory- úspech i význam športu pre ľudí a z neho plynúce spolupatričnosť národa či motivácia detí byť ako jeho športový vzor Šatan, sú dôležité. Legitimizujú podporu, ktorú konkrétny šport cez dotácie z daní ľudí dostáva. Je skvelé vidieť, ak vďaka platiteľom daní vrátane veľkého množstva žien, navyše padajú počas MS rekordy sledovanosti RTVS.

Odôvodniť tézu, že na Slovensku máme športy, ktoré sú pre ľudí dôležitejšie ako iné, majú väčší spoločenský význam ako iné, sa dá i inak ako len racionálne. Skúsme emocionálnu rovinu. Naplno tento argument človek precítil, keď prišiel v rokoch 2002 či 2012 na oslavy na SNP. Ktorý iný (vice)majster sveta pochádzajúci zo Slovenska po roku 1993 dokázal svojim športovým výkonom v ľuďoch, ktorý ho podporujú svojimi daňami, vyvolať aspoň vzdialene niečo podobné?!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?