O dobrovoľníkoch v športovom nevoľníctve

Autor: Ladislav Križan | 17.10.2012 o 21:48 | (upravené 17.10.2012 o 22:52) Karma článku: 6,90 | Prečítané:  1082x

O športe sa pričasto píše skôr negatívnym spôsobom, mňa asi nevynímajúc. Je v tom kopec asi najmä frustrácie, keď to na čom nám tak záleží, dávame zo svetla do tieňa. Šport má byť najmä o ľudských príbehoch, ktoré pozitívne inšpirujú iných. Tu sú pre mňa pozoruhodné tri. Tri príbehy z troch rôznych krajín, ktorých som súčasťou, a o ktorých chcem, aby ste vedeli i Vy. Prečo?! Mne totiž dali príležitosť byť lepším..

Prvý krát som skutočne precítil a pochopil význam slova dobrovoľník asi až v zahraničí.

Reálne dospievajúc a pôsobiac po roku 2000 paralelne v športe u nás i v Rakúsku som tam spoznal Jozefa. Keď som ho spoznal Jozef bol šéfom- prezidentom klubu, v ktorom som pôsobil. Zástupcom starostu mestečka, kde som hrával. Šéf neveľkých potravín. S vekom k 70 a večne usmiatou tvárou. Vnímate ho ako strašne sympatického dedka s okuliarmi a takým tým bruškom v košeli cez opasok (ten úplne vpravo).

Vždy, keď sme sa stretli bol v pohybe. Stále. Furt. Keď prišiel na klub, ktorý mal tak rád, ako prezident vždy niečo robil/opravoval/zlepšoval/nosil/čistil atď... Ako prvý začínal a nikdy sa nezastavil. Keď už nebolo fakt čo, zametal v okolí tribúny asfalt okolo budov, ktorý sme zanosili trávou a hlinou idúc v kopačkách z tréningu/zápasu.

Pamätám sa, ako som opakovane pomáhal ako dobrovoľník pri rôznych klubových akciách. Vždy som cítil zahanbený, keď už som mal toho plné zuby, temer už nevládal a starý pán ešte išiel ako stroj. Najväčšou odmenou mi bolo, keď mi raz takto nosiac ťažké bremená, pošepol s takým figliarskym, spikleneckým úsmevom - „Laci, ostatní najmä kecajú a Ty s Milanom (to bol môj slovenský spoluhráč), Vy hlavne robíte." Nebola v tom výčitka k ostatným, ako skôr konštatovanie o ľuďoch, ktorých ľudské limity poznal ako otec, ktorý pozná svoje nepodarené deti.

Neviem, či Jozef niekedy hral za klub, pre ktorý takto žije, futbal. Nikdy za to nedostal žiadne peniaze. Robil a robí to roky pre ľudí, komunitu, v ktorej žije. A je v nej preto niekto...

Ďalší príbeh je od našich západných susedov, kde žije Michal, ktorý má okolo 40.

Michal je ten typ človeka, ktorým chcete byť, keď budete veľký. Bez ohľadu na to, koľko už máte rokov. Je sudca a jeho život skutočne stelesňuje slovo ctihodný.

Nehovorí na rozdiel odo mňa veľa, no keď niečo povie, tak to stojí za to. Vždy totiž splodí myšlienku, čo by si zaslúžila zapísať. Má krásnu rodinu. 3 deti- 2 sú dvojčatá.

Michal hráva už roky vo svojej dedinke, odkiaľ pochádza a stále sa do nej z veľkého mesta vracia, neprofesionálny futbal. Taký ten, čo môže mať v umení veselé stvárnenie, dokonca i na pokračovanie, ale i hlbšie, a často i smutnejšie stránky. Vo svojej dedinke, keď s kamarátmi začínali, sa dohodli, že nikdy nebudú ako dobrá partia podplácať rozhodcov. Tak už roky, na rozdiel asi od temer všetkých ostatných, aj činia. Tá dedinka je ako tá povestná galská z rozprávky o Asterixovi. Nepoddala sa. Pred pár rokmi sa im po viac ako desaťročí napriek tomu podarilo postúpiť...

Michal je vo svojom fachu skvelý, popredný a uznávaný odborník. Šport ho nikdy ani čiastočne neživil, no pred rokmi aplikoval svoju odbornosť/čas/energiu na šport a len roky a budúcnosť ocenia, že tak síce nezbohatol, no písal jeho históriu v tejto oblasti i u nás. Pokračuje v tej dnes už rozsiahlej tvorbe popri iných povinnostiach stále už cca 15 rokov. Píše najčastejšie okolo 4 ráno, keď deti ešte spia a potom si ide zabehať. Ak niekto skutočne žije ideálom kalokagathie spojenej s tým najlepším z anglických gentlemanov pestujúcich amatérsky šport v 19. a 20.storočí, tak on...

Posledný príbeh je spojený s mojim priateľom zo Slovenska.

Volá sa Peter. Peter je slovenský Michal, no je v ňom ešte viac idealizmu. Stelesňuje pre mňa to najlepšie z nás ako národa a je úplne iným lídrom, na akých sme ako ľudia zvyknutí. Taká tá nemecká poctivosť a systematickosť spojená s pokorou a pracovitosťou vo všetkom, čo robí, spôsobuje, že v civilnej práci patrí k najvýkonnejším a nad rámec bežnej agendy sa zaoberá systémovými a koncepčnými zmenami, v snahe posúvať veci okolo seba dopredu.

Rodinné teplo a zázemie, i keď mu k nemu prídem v nedeľu o 8 večer pomáhať, s jeho neplatenou angažovanosťou v našom futbale, sa dá len úprimne prajne závidieť. S podporou láskavého úsmevu jeho pani manželky a drobnosťami, ktoré nám ponúkla na zahryznutie, sme posledné mesiace spolu s ďalšími (vďaka Jaro, Mirovia, Tomášovia, Jozefovia, Jankovia, Petrovia a ďalší) pozitívne bojovali, často po nociach, s návrhom novej spoločenskej zmluvy pre náš futbal. Spomínam na jeho nočné emaily, najčastejšie po jednej v noci s detailmi, na ktoré mne často chýbala trpezlivosť.

Jeho priebeh a poctivá mnohomesačná, otvorená diskusia s adresátmi zmien, vôľa futbalového ľudu, ktorý mu vyslovil silnú dôveru, i definitívne schválený konečný výsledok musia byť pre Petra osobne veľký zadosťučinením. Prísľubom pre iné športy je, že futbal môže byť po rokoch skutočne lídrom nielen svojou veľkosťou.

Porovnajte si schválené znenie stanov SFZ s ich pôvodným znením a urobte si názor sami, kto verí a robí všetko preto, aby SFZ a slovenský futbal patril všetkým ľuďom našej krajiny, a nie iba kmotrom slovenského futbalu. Inšpirujte sa, urobte podľa nich zmeny i vo Vašom športe, Vašom združení a jeho stanovách...

Vraví sa, že najväčšie hrdinstvo je to, o ktorom sa nikdy nikto nedozvie.

Napriek tomu som chcel, aby ste poznali príbehy i týchto troch ľudí.

Hovoria o tom, kto a čo športu dáva a kto, čo a koľko z neho berie. Tento post mal byť preto o elitách v športe ako ich vnímam ja. Príbehy o jelitách z našej "športovej smotánky" na Vás vyskočia z každej stránky.

Skutočné elity sú často viac ako reálnymi dobrovoľníkmi faktickými nevoľníkmi nášho športu i jeho súčasného systému financovania a zároveň i jeho smotánkovských jelít, ktoré z neho najmä berú/výlučne celý život bez adekvátnych zásluch z neho žijú.

Títo tichí lídri to vedia, nevyčítajú nikomu nič, no stále ako stroje idú vpred a robia náš šport napriek všetkému svojim úsilím lepším.

Napr. i ako dlhoroční tréneri výlučne mládeže, ktorým cez ruky prešlo množstvo našich úspešných reprezentantov.

Alebo ako vždy vľúdna pani Ľubica- šéfka knižnice na bratislavskej fakulte telovýchovy, lebo vďaka jej a jej tímu v nej skutočne platí tam na stene napísané:" Nemožné na počkanie, zázraky do troch dní".

Mnoho neznámych hrdinov v športe za svoju činnosť nikdy nedostanú a nedostali žiadne peniaze či iné plnenie.

Často ani vľúdne slovo uznania.

Dobrovoľníci v športovom nevoľníctve.

Mali by byť preto v našej komunite, a nielen v tej športovej, niekým, o kom sa bude aspoň písať a hovoriť v inšpirujúcich príbehoch...

p.s Povedzte nám o tých ostatných neznámych hrdinoch dole v diskusií. Ďakujem vopred. I za nich...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?