Filc vs. Chmelár ako stret dvoch hodnotových svetov

Autor: Ladislav Križan | 23.11.2012 o 4:28 | Karma článku: 7,51 | Prečítané:  1387x

Hodnotový spor dvoch svetov v našom športe, ktoré predstavujú pán Chmelár a pán Filc vyvrcholí túto sobotu voľbami SOV. Verejný intelektuál v športe má preto na výber na záver roku 2012 iba 3 možnosti. Vnútornú emigráciu ako Platón, cestu kompromisov ako sofisti alebo dôsledný život v pravde, možný konflikt s mocou štátnou i športovou a pomyselnú „športovú smrť" ako Socrates. Chcem veriť, že možná „športová smrť" v roku 2012 mi exkomunikovaním od kritickej časti športovej obce nehrozí. Ak nebodaj aj áno, som presvedčený, že stojí za to. I pre slová českého filozofa Jana Patočku, že : „Veci, pre ktoré sa zomiera, sú práve tie, pre ktoré sa oplatí žiť." Takáto smrť bude totiž znamenať reinkarnáciu v podobe narodenia zdravých zárodkov občianskej spoločnosti v našom športe, ktoré budú klíčiť v rokoch nasledujúcich.

Prečo?

Osobný príklad Jana Patočku ukazuje, akú silu môže mať apolitické, so žiadnym náboženstvo nespojené, no silné ľudské posolstvo Charty 77, ktoré končí jeho smrťou iba pár dní po 11- hodinovom policajnom výsluchu.

Nie je mojou ambíciou dopadnuť rovnako a byť/zostať obeťou dobovej herézy, ale združiť sa s podobne zmýšľajúcimi. I pre to, že ako hovoril s obľubou Jan Patočka : "Ľudia, ktorí premýšľajú, sa musia schádzať."

Premýšľam o športe. Veľa a často.

Chcem nášmu športovému hnutiu ponúknuť preto nie seba, ale spoločný, nie už teraz tak polarizované hnutie ešte viac rozdeľujúci, ale naopak spájajúci program postavený na všeľudských hodnotách. Tu sú jeho prvé idey, viac v najbližšom čase.

Náš šport má dlhodobo problém s pravdou. Rád na ňu zabúda.

Skúsim mu preto pripomenúť niektoré fakty.

3.4.2012 zorganizoval SOV pod vedením pána Chmelára 1.slovenské športové fórum, ktoré prijalo 35 záverov. Hmm.

Keď si dnes čítam „Východiská programu rozvoja športu na Slovensku", útly zborník vybraných príspevkov z Celoslovenského športového fóra 2000, podujatia zorganizovaného MŠ SR dňa 5. decembra 2000, tak sa zhodneme asi všetci na nasledovnom. Jedno a asi i prvé slovenské športové fórum sme tu už raz mali. A nebolo 3.4.2012. Bolo pred 12 rokmi 5.12.200...

História papiera na stranách 16-17 po ňom zaznamenala i príspevok od roku 1995 do roku 1999 vždy riadiaceho pracovníka rôzne pomenovávaných útvarov ministerstva školstva zodpovedných za oblasť športu (generálny riaditeľ alebo riaditeľ odboru) a od roku 1999 do dnešných dní stále prezidenta SOV PhDr. Františka Chmelára.

Má názov : „Organizačná štruktúra spolkovej telovýchovy".

Uvádzam ho v úplnom prepise zo zborníku i s tam uvedenými chybami nižšie nie s cieľom pokoriť pána Chmelára dnes, ako skôr hľadať v ňom pravdu:

„Spoločnou príčinou našej účasti na tomto fóre je náš záujem o šport a starosť o to, čo s ním v slovenských podmienkach bude a aké šance na vývoj mu v nasledujúcom období dáme. Vôbec nepochybujem o tom, že naše názory a návrhy budú často rozdielne. Som však tiež presvedčený, že to myslíme úprimne a preto si želáme čo najmenej formálne, ale pracovné fórum, ktoré prinesie aj spoločné myšlienky a z ktorého zaznie spoločný hlas.

Snívam svoj špecifický sen! Vidím v ňom vyspelý štátny orgán za šport (a je jedno aký) s jasným programom, optimom financií, fungujúcou odvetvovou neutrálnou správou, ktorý si napriek tomu nechce privlastňovať, čo mu nepatrí. Nechce riadiť to, čo nemusí a ani nechce vykonávať to, čo nemôže, ale vytvárať dobré podmienky k tomu, aby všetko fungovalo.

Ďalej v ňom vidím fungujúcu samosprávu (a je jedno akú), ktorá si je vedomá, že pochádza z občana, slúži občanovi, pretože sa stará o to, čo musí, t.j. o spoločný majetok, o kvalitný život občanov, v ktorom má čoraz väčší priestor šport ako prostriedok zdravia, výchovy, kultúry a spolužitia.

V tom sne tiež vidím množstvo významných podnikateľských subjektov (a je jedno akých), ktorí na základe fungujúcej trhovej ekonomiky pochopili, že šport je výborným médiom, ktoré denne vníma domáca i medzinárodná verejnosť a ktoré je možné využiť (nie však zneužiť) v prospech hospodárskeho rozvoja. Pochopili, že šport je ekonomickou kategóriou, ktorá dnes hýbe sektorom služieb, cestovným ruchom, obchodom, výrobou, investičnou výstavbou, zamestnanosťou apod. Jednoducho, že do športu sa oplatí investovať!

A nakoniec v tom sne vidím zmysluplné a dôveryhodné združenia občanov, od najmenších klubov až po celoštátne zoskupenia. Vznikli demokraticky, na základe vôle občanov, rešpektujúc ich špecifické záujmy. Aj keď sa zaoberajú „len" športom, sú prejavom aktivity, spoločenskej angažovanosti tisícov dobrovoľníkov vo veciach verejných. Napriek tomu, že sú rôznorodé a sú ich tisíce, žijú si v zhode a vo vzájomnom rešpekte. Každé z nich plní svoju nezastupiteľnú špecifickú funkciu v širokom spektre športových aktivít a organizácií. Všetci si ich vážia, lebo neklamú, nekradnú, nikomu neškodia, skôr naopak. Snažia im pomôcť, lebo sú užitoční a bez nich by šport v spoločnosti nebol.

Snívať sa majú pekné sny! Poďme však do reality. To, čo som spomínal, sú len inštitúcie! Som si však istý, že aj pre náš šport je rozhodujúcim subjektom i objektom človek. Človiečik- slováčik, ktorý dnes nemá na to, aby si kúpil tenisovú raketu, loptičky a občas si zahral. Nemá dosť nato, aby jeho talentovaný syn chodil do klubu na hokej. O jeho školopovinnú dcéru a jej pohybovú kultúru sa nemá v škole kto starať, lebo kvalifikovaný učiteľ odišiel za lepším zárobkom. Ani cez víkend si nezapláva, lebo bazén v obci nie je. Nechápavo sa okolo seba díva, márne hľadajúc orientáciu a pomoc v neprehľadnej sieti slovenského športu a neveriac svojim ušiam počúva, o čom sa to tí „veľkí hore" bavia.

Predstaviac si ho, chce sa mi povedať: „Nevoľte, ľudia, stranu, ktorá si do programu nedá rozvoj športu! Nevoľte, ľudia, starostu, ktorý nevytvorí podmienky pre športovanie obyvateľov! Nekupujte, ľudia, u obchodníkov, ktorí len berú a nič nedávajú! Nevstupujte, ľudia, do spolkov, ktoré už dávno zabudli, prečo vznikli!

Samozrejme to neurobím, pretože viem, že problémy, sú trocha zložitejšie a ich riešenie nezávisí iba od nás. Chcem pri všetkej úcte a vážnosti zdôrazniť, že sa bavíme o vrcholci ľadovca, ale jeho podstatná časť je pod vodou. Nie sme dnes dostatočne silní na riešenie hlavných problémov slovenského šport.

1.      Masové využívanie prostriedkov športu na upevňovanie zdravia, rekreáciu, kvalitu života ľudí je závislé do životnej úrovne rodiny.

2.      Široké vzbudzovanie záujmu o šport, ich výchova športom, socializácia a pôsobenie proti negatívnym vplyvom je determinované najmä školou. Bez školskej reformy nebude ani to.

3.      Vytváranie materiálnych podmienok pre športovanie obyvateľov a podmienok pre ich úspešné združovanie v športových kluboch je neodmysliteľné bez komunálnej športovej politiky. Tá sa nedá úspešne realizovať bez reformy verejnej správy, atď. Mohli by sme pokračovať. Nemá to však dnes význam.

Mojou úlohou je dnes hovoriť o občianskych združeniach, o situácií, v ktorej sa nachádzame alebo môžeme nachádzať. Je to celkom jednoduché! Od dvoch veľkých, uznávaných organizácií ČSZTV a Zväzarmu, pod kuratelou národného frontu, s veľkou a veľkorysou činnosťou, majetkom (vtedy na Slovensku za 9 mld. Kč) a ročnou dotáciou asi 1 mld. Kč (vo vtedajších cenách) sme sa na Slovensku zrazu rozplynuli, stiahli takmer do ilegality. Mejetok je preč, štátne dotácie slabnú aj napriek tomu, že nám v sladkom spánku potiahli „zlaté teľa". Dnes sa to pravdaže volá inač- Tipos, a.s. Stali sme sa zrazu ohrozeným druhom. Je navyšší čas spriateliť sa s Greenpeace!

Boli sme hašteriví, sebeckí, márnotratní. Stratili sme zmysel pre sebakontrolu, sebapoznanie. Odcudzili sme sa sami sebe, pôvodnému zmyslu dobrovoľnej telovýchovy a športu. Nestarali sme sa o vzdelanie, o starosti iných- našich spoločníkov a súputníkov. Ochoreli sme! Stratili sme imunitu, potrebujeme liečbu dámy a páni! Ale preboha nie hodiť rovno do studne! To si naozaj 700 tisíc organizovaných členov 125 celoslovenských organizácií a 6 tisíc klubov nezaslúži. Oni ešte stále úprimne veria, že slovenská spoločnosť potrebuje športové organizácie, ktoré ju aktivizujú, ale i reprezentujú. Tá jedna osmina obyvateľov Slovenska, ktorá spojila kus svojho života so športom, nepotrebuje, aby im v ich dobrovoľníckej činnosti stále niekto diktoval, čo a ako má robiť. Nepotrebuje štátom platených generálnych sekretárov, nevie robiť šport so zviazanými rukami a otupenými zmyslami. Nechce, aby výťažky lotérií putovali do štátneho rozpočtu, ak tam z nich už putovali dane a poplatky. Chce si zarobiť, samofinancovať sa, ale nie s polenami pri nohách.

Vážený pán minister, my potrebujeme pomoc od štátu, štátnu športovú koncepciu i samostatnú kapitolu štátneho rozpočtu, legislatívne podmienky pre samofinancovanie, urýchlenú činnosť Národného športového inštitútu. Potrebujeme tiež voľnosť použitia výťažkov z lotérií, voľnosť využitia vlastných rozvojových programov a partnerstvo štátu. Vzájomne obohacujúce sa partnerstvo, postavené na spoločnej spolupráci a dôvere.

A čo štruktúra športových organizácií? Poviem to úprimne a jednoducho. Najskôr sa sami musíme presvedčiť, že štruktúru potrebujeme a chceme. Myslím si, že je jedno, akú podobu bude mať. Bude taká, akú si ju vytvoríme. V každom prípade by však mala byť jednoduchá, prehľadná, fungujúca. Neslúžiť sama sebe, ale človeku, ktorý má šport ešte stále rád."

Po opätovnom dočítaní tohto textu, ako i každý iný čitateľ, mám dnes v roku 2012 veľmi rozporuplné pocity.

Pán Chmelár bol 3x po sebe od napísania hore uvedených slov, súvisle viac ako 12 rokov, šéfom SOV.

Aký je teda náš dobový šport na záver jeho 3. funkčného obdobia v roku 2012?

Čo sa i jemu (ne)podarilo/(ne)splnilo?

Odpoveď ako ju vníma Štefan Eisele už poznáme, ako ju vníma športové hnutie sa dozvieme v sobotu.

Tu je moja hlavná odpoveď.

Hoci riskujem výsmech cynických ľudí 21. storočia, nepoznám iné východisko zo súčasného marazmu športu u nás ako nadčasový antický ideál kalokagathie. Harmonické spojenie ľudskej múdrosti, morálneho dobra a fyzickej krásy. Bol preto zvolený i ako ústredný symbol mojej osobnej predstavy nosných ideí pre rozvoj športu na území SR, ktorý pod názvom Kalokagathia 2012 onedlho predstavím. Chcem v ňom ponúknuť spojenie nášho polarizovaného športu nie cez seba ako lídra, ale cez program, ktorý môže verím šport a ľudďom tejto krajiny skutočne a reálne pomôcť.

Budem rád, ak si ktokoľvek osvojí a bude sa ho snažiť uviesť do života. I vrátane pánov Filca i Chmelára.

Moju verejnú podporu však v sobotu pán Chmelár ako kandidát na prezidenta SOV mať nemôže. Nie preto, že sa mu mnohé z jeho snov nepodarilo za posledných 12 rokov splniť.

Dôvod, pre ktorý pána Chmelára ako kandidáta na prezidenta SOV nemôžem verejne podporiť a budem využívať inštitút „športovej občianskej neposlušnosti" i v budúcnosti po jeho prípadnom zvolení, však nie je ani to, čo napísal Štefan o jeho minulosti v ŠTB. To sme spolu prebrali ako ľudsky ako človek s človekom pri našom prvom osobnom stretnutí.

Dôvod je moje odmietanie relativizovania tých najzákladnejších a trvalých hodnôt športu a olympizmu, ktorým verím, a ktorými sa snažím i žiť. Ako(ne)úspešne, ukáže čas.

Olympizmus je pre mňa životná filozofia zdravia.

Zdravia duše i tela.

Ich krehká harmónia.

Olympizmus pre mňa nie je obyčajná úradnícka práca. Jej symbol- prezident SOV nemôže byť pre mňa človek, ktorý celý život fajčí.

Keď sa dnes pozriem na pána Chmalára ja z tohto pohľadu, je mi ho najmä ľúto. Vetchý starec, ktorého patologicky ovládla túžba po moci ako iných podobných pánov prsteňov zo zahraničia vrátane MOV.

Je mi ľúto pán Chmelár, ale toto je môj dôvod, pre ktorý nikdy nebudete mojim prezidentom SOV.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?