Napísal som 30.4.2013 veľmi rozsiahly blog o hokeji a jeho financovaní zo štátneho rozpočtu. Dalo fakt kopec práce zozbierať všetky fakty. Cieľom bolo kultivovať diskusiu o našom hokeji. Oslovili ma následne z redakcie SME, či by som ho neskrátil a neprepracoval pre tlačené vydanie novín. Urobil som tak a článok vyšiel 13.5.2013. Jeho vydanie v tlačenom vydaní bolo i o veľmi zvláštnom načasovaní zo strany plynutia času a života.
13.5.- v pondelok- deň po našej prehre s Ruskom a deň pred posledným, vďaka ostatným pre naše farby prajným výsledkom, existenčným zápasom o všetko na MS 2013 s USA.
13.5.- v rovnaký deň- vyšiel v inak športovo chladných Hospodárskych novinách veľmi rozsiahly, analytický materiál o hokeji vrátane rozhovoru s jeho bývalým prezidentom Jurajom Širokým. Jeho názov bol „Môj biznis pre aktivity v hokeji stráca".
Prečítajte si a porovnajte si ich. Teraz. S odstupom času. Bez emócii. Aký máte pocit?
34 dní od publikovania blogu a 21 dní od vydania článku SZĽH verejne a oficiálne zareagoval na moje články. 3.6. na svojom oficiálnom webe, 5.6. v tlačenom vydaní SME. V ére Twitteru síce fatálne neskoro, ale predsa. To u SZĽH veľmi oceňujem. Myslím to úprimne. Napriek tomu, že som bol v reakcií obvinený pánom Petrom Dobiášom, ktorý ma na SZĽH na starosti styk s médiami a verejnosťou, že fakty využívam účelovo a bez súvislostí či mylne zavádzam čitateľa atď. Oceňujem fakt, že SZĽH má aspoň odvahu vstúpiť do verejnej diskusie a svoje meno na verejnosti brániť s rizikom, že príde k ešte väčšiemu úrazu na povesti.
Činí tak na rozdiel napr. od SOV. Ten dlhodobo mlčí. Mlčí napriek i na mnou upozorňovaný tragický a dlhodobý neduh, ktorými je SOV vedomé porušovanie OH Charty v SR, ale mlčí i k iným svojim fatálnym zlyhaniam- priebehu volieb do orgánov SOV v roku 2012 porušujúcim všetky princípy fair-play a olympizmu resp. zavádzaniu verejnej diskusie pri kandidatúre na ZOH 2022 pre organizáciu hokejového turnaja na našom území.
Nechápte ma zle. Nemám penu pri ústach či krvavé oči, keď píšem o SZĽH či SOV. Robia podľa mňa i fantastické veci. V kontexte výborných projektov SOV ako je Olympijský odznak všestrannosti či dlhodobo skvelej publikačnej aktivity SOV pod vedením veľmi skúseného športového žurnalistu Ľubomíra Součeka- tu, tu, tu -, pre existenciu jeho i súkromného blogu, však ide pri verejnom mlčaní o kauzách SOV o vedomé a racionálne rozhodnutie vedenia SOV, asi nie osobne pána Součeka.
Dôvody mlčania SOV? Mňa napadá ako hlavný jediný. SOV nemá čo komunikovať...
Nemá žiadne argumenty a mlčanie je preto jediný možný spôsob reakcie. Veľmi smutne to pôsobí pri zároveň paralelne existujúcej snahe SOV obmedzovať slobodou slova v dnešnom športe v SR.
A tam SOV veru nekončí. Novinárovi TV Markíza Štefanovi Eiselemu, po sérii k SOV veru hyperkritických reportáži, MOV už raz pridelenú akreditáciu na ZOH 2014 „zrazu z ničoho nič" odobral až sa Pišta posťažoval na svojom Facebooku. Napadá ma najmä jedno slovo. Pomstychtivosť.
Teraz vecne, bez predsudkov a žlče prejdem k Stanovisku SZĽH k mnou uvádzaným tvrdeniam. Začnime jednoduchšími.
SZĽH: „Autor článku ďalej čitateľa mylne zavádza tvrdením, že SZĽH „sídli vo vedľajšom hoteli...", čo nie je pravda. Sídlo Slovenského zväzu ľadového hokeja je v administratívnej budove, ktorá je v bezprostrednom susedstve Zimného štadióna Ondreja Nepelu."
Ospravedlňujem sa SZĽH, že som mylne uviedol, že SZĽH „sídli vo vedľajšom hoteli". Pravdou je skutočne fakt, že Hotel Double Tree by Hilton sídli na adrese Trnavská cesta 27/A. SZĽH na Trnavská cesta 27/B. A nie je B. Súhlasím. Aktuálna fotografia zboku hotela a administratívnej budovy najlepšie ukazuje ako blízko/ďaleko majú garáže hotela/štadióna k administratívnej budove- sídlu SZĽH.
Diskusia o vzťahoch zimného štadióna, hotela a administratívnej budovy a ich prípadnom prepojení má byť najmä odbornou stavbárskou diskusiou. Nezapájam sa preto, no mieru detailu našej diskusie teraz a takto nastavil SZĽH. Súhlasím so zbraňou v súboji. Poďme si preto vymeniť ďalšie argumenty.
SZĽH: „Ladislav Križan sa vo svojom článku pýta, koľko sa na Slovensku skolaudovalo nových zimných štadiónov od roku 2006 za vyše 53 miliónov eur, ktoré išli formou dotácií priamo mestám. Pritom podľa autora článku cez SZĽH putovalo z ministerstva školstva len 3,618 mil. eur na rekonštrukciou zimných štadiónov (realita bola 3,651 mil. eur - pozn.)."
Hmm. Rozdiel cca 33 000 euro teraz neviem vyvrátiť ani potvrdiť. Ako podstatný je, ponechám na uvážení čitateľa. Ak som sa skutočne pomýlil, SZĽH sa ospravedlňujem. Web Transparency International Slovensko o financovaní kultúry a športu obsahuje dáta z MŠVVaŠ SR, no najmä dátovo validný CRZ nepovie o SZĽH pred 2011 nič, čo vie iba SZĽH.
Mám návrh riešenia. SZĽH zverejní všetky dotačné zmluvy s MŠVVaŠ SR od 2006 na webe a uvidíme.
To SZĽH neurobí. Tak ako na jeho webe nenájdete žiadne zväzové výročné správy vrátane ekonomických dát ani zápisnice z konferencie či výkonného výboru na rozdiel od SFZ atď.
SZĽH stále navyše verejne nevysvetlil- koľko z tejto sumy dostal konkrétny štadión/mesto?! Ešte zaujímavejšia otázka- kto, prečo a na základe akého postupu tak na SZĽH rozhodol? Keď už sme pri tých štadiónoch, ešte jedna mnou už v blogu SZĽH položená a veru najdôležitejšia otázka.
Koľko kolaudácií nových stavieb zimných štadiónov, nie zmeny už existujúcich stavieb (SZĽH si vybralo zbraň), sa za 53 miliónov udialo?
Mýlim sa, ak poviem 2?! (slovom dva- Google mi prezradil Veľký Krtíš a Čaňa, no môžem sa mýliť)
To len, aby sme nezabudli...
Ešte zaujímavejšie v odpovedi SZĽH je tvrdenie, že SZĽH nemal vplyv na rozhodnutie, ktorým mestám sa dali peniaze na štadióny v SR v rokoch 2006-2013. Ak je pravda toto fatálne priznanie, tak je otázkou, aké kroky preto v mene hokeja v SR mal SZĽH urobiť/urobil. A či sa pokúsil argumentovať Vláde SR (tá rozhodla o udelení dotácií okrem tých cca 3 miliónov, nie MŠVVaŠ SR), či peniaze majú ísť pre rozvoj hokeja radšej do Starej Ľubovne či Trenčína? A ak SZĽH neurobil nič a mlčal, prečo? V záujme hokejového hnutia v SR?
Poďme radšej k mládeži.
Ja hovorím veľmi prajne o zázračnej efektivite a v súčasnosti možných vnútorných úsporách zatiaľ mimo priamy dosah SZĽH, argumentácia SZĽH hovorí o potrebe širokej základne pre potreby výchovy nového Šatana.
Hmm. Pri gymnazistoch vo veku 15-19 rokov vzhľadom na etapy športovej prípravy hokejovej- talentovanej mládeže a už zmysluplnú predikciu športovej výkonnosti vzhľadom k potrebám seniorskej hokejovej reprezentácie?! Mal som teda počas magisterského štúdia TV a trénerstva (futbalu) na FTVŠ z hokeja iba kurz korčuľovania, ale teória športových hier kam patria futbal i hokej, nepustí.
Ja sa naopak jasne snažím pomenúvať problémy a návrhy riešení.
Tie by SZĽH priniesli pri mojich návrhoch o cca 250 tis. euro ročne (viac ako 20%) viac na mládež. Som presvedčený, že kluby spolu s mestami a rodičmi by ich vedeli efektívnejšie použiť. Ak súčasné vedenie SZĽH nepodniklo v tejto veci roky žiadne kroky, vysvetlenia sú dve. Nevedelo o týchto riešeniach, čo svedčí o miere jeho (ne)kompetentnosti alebo to nechcelo/nechce zmeniť. To sa dá vysvetľovať i tak, že vecný, odborný spor v prospech hokeja o 250 tis. euro ročne s kolegom pána prezidenta Igora Nemečka z Výkonného výboru SOV, s riaditeľom bratislavského športového gymnázia pánom Millerom a jeho 11 kolegami z celej SR, SZĽH za tie peniaze nestojí...
K rozmerom ľadovej plochy a cca 100 000 euro, čo musel SZĽH zaplatiť mestu Bratislava je argumentácia SZĽH nasledovná : „V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Medzinárodná hokejová federácia už vo fáze rekonštrukcie štadióna neakceptovala pôvodne dohodnutý rozmer rekonštruovanej ľadovej plochy. Následne musela byť dodatočne urobená zmena projektu v uvádzanej výške (niekoľko mesiacov po podpise zmluvy o dielo medzi mestom a zhotoviteľom - pozn.). Napriek tomu, že nebolo v reálnych možnostiach SZĽH vzniku finančných nákladov, ktoré neboli zahrnuté v Zmluve o dielo so zhotoviteľom stavby zabrániť, rozhodlo sa SZĽH túto sumu vykryť zo svojich komerčných zdrojov."
Vecne- ak sa pravidlá hokeja IIHF vrátane rozmerov hracej plochy za posledné roky nemenili, čo teda nemenili, znamená to jediné. Pôvodne dohodnutý (medzi kým?!- jedine asi stavebník a dodávateľ stavby či?!) rozmer nebol správny, čo je pre SZĽH i IIHF mrzuté (som zvedavý, ako by sa na IIHF tvárili, keby si prečítali toto oficiálne tvrdenie SZĽH). Ak za jeho určenie nenesie zodpovednosť SZĽH, prečo uznal svoju chybu a zaplatil mestu Bratislava cca 100 000 euro? Ak naopak nesie, tak komu (ne)bola vzniknutá škoda zosobnená? Odpoveď stále chýba...
Záverom preto iba...
Rád si prečítam takurcitee.sk, stále fandím našim i keď sa stane hanba, hanba, hanba, no zároveň mám svoj názor...a nebojím sa pod neho podpísať....
I pre emaily, ktoré mi potom chodia po napísaní takýchto blogov od úplne cudzích ľudí v športe : „Nakoľko som si prečítal Váš článok o financovaní SZĽH a tak isto stanovisko SZĽH k Vášmu článku, dovoľujem si Vám napísať e-mail... Aj keď nepoznám konkrétne čísla / sumy a pod. plne v obsahu článku s Vami súhlasím... Nakoľko som ... ľadového hokeja a pohybujem sa v tejto oblasti, viem o niektorých praktikách, ktoré ma šokovali. (športové gymnáziá, rozhodcovia a pod. ), ktoré sú v zahraničí nonsenzom I triedy... Pozn. Prosím Vás nezverejňovanie informácií z tohto e-mailu ( Radšej osobná konzultácia )."
Toto je o strachu v športe. O reálnych výsledkových/ekonomických nástrojoch, ktoré hnutie má, a ktorými Vás v prípade potreby veľmi efektívne potrestá.
Pocit strachu, vyvolávaný u ľudí, slúžil v celých dejinách ľudstva ako vynikajúci prostriedok pre štruktúry moci. Pritom jediná vec, ktorej sa musíme obávať, je práve strach samotný, ak ľudia prestanú veriť vo vízie a ideály lepšieho sveta. Danger is real. Fear is a choice.
U nás v športe je bohužiaľ stále každý so slobodne a slušne vyargumentovaným iným, nebodaj kritickým názorom vnútorný nepriateľ. Súvisí to i so silnou hodnotou a personálnou kontinuitou v našom športe, s jej ŠTB minulosťou, s jej vysokoškolským vzdelávaním, ktorý najmä po roku 1968 ovládla normalizačná idea v zmysle hesla :"Ordnung muss sein!" v podobe najmä brannej výchovy na FTVŠ UK.
Jej produkty, v mladých časoch často šéfovia či členovia fakultných SZM, dnes zhruba päťdesiatnici a starší v kľúčových funkciách v našom športe slobodnú, polemickú, no slušnú diskusiu bez princípu servilnej subordinácie v nej, nikdy v mladosti nezažili. Nikto ich neučil, že je prejavom slobodnej občianskej spoločnosti, príležitosťou argumentáciou v dialógu hľadať pravdu, vecným sporom. Že nie je a nemá byť osobným konfliktom.
Hnutie zložené z takýchto ľudí každú kritiku preto prirodzene vníma ako prejav osobného ohrozenia, na ktorý sa reaguje krikom a urážkami, na ktorý sa nezabúda, a ktorý sa hlavne nikdy neodpúšťa. Po vecnom, no verejne vyslovenom slobodnom názore si nemusí takto kriticky mysliaci jednotlivec v takomto prostredí nájsť pracovnú pozíciu. Takýto čin sa totiž považuje za nelojálny ku klanu, v ktorom diskusia rokmi ošľahaného "bafuňara" a idealistického mladíka prebieha nasledovne:
„Ako nás môžeš takto verejne hanobiť a kaziť nám meno?!
Veď hovorím iba pravdu.
No práve..."
