Prečo ostať žiť v slovenskom športe

Autor: Ladislav Križan | 20.7.2013 o 18:09 | (upravené 20.7.2013 o 18:31) Karma článku: 5,89 | Prečítané:  1099x

Pýtam sa i ja sám seba, pretože občas ma to veľmi unaví a v poslednom čase si nie vždy spomeniem len na tie správne odpovede. No nechystám sa odísť, nechcem ísť preč. Ja chcem žiť tu.Tu je moja najlepšia odpoveď akú mám sám pre seba, ale i pre Vás, ktorých chcú rovnako ako i mňa unaviť, otráviť, aby sme rezignovali a odišli.

Dlhé roky do dospelosti som bol vychovaný a žil iba a výlučne v slovenskom športe- ako dieťa, žiak, súťažiaci športovec, stredoškolský, neskôr vysokoškolský študent.

Stretnutia s cudzinou boli zriedkavé.

Prvé súťaženie v zahraničí a strety s ním mi však ukázali, že naša reprezentácia sa nie vždy rovná reprezentatívna prezentácia. Prezentácia iným v cudzine ako to skutočne, nie naoko, je u nás doma. Snaha robiť lepším (ne)(pod)vedomým klamstvom ako to u nás každodenne a reálne v športe vtedy bolo, bila pravdu v mojom podvedomí. A spoznávanie, že to nemusí byť jediným možným riešením, mi zase otváralo oči údivom dokorán.

Keď som počas vysokej školy začal viesť paralelný život, prišla zmena. Slovenský šport, v ktorom som roky dennodenne žil, som de facto denne konfrontoval so životom v zahraničnom športe vrátane toho top top svetového futbalu, v ktorom som žil cez letné mesiace v Rakúsku neustále. Uvedomovanie rozdielov sa zväčšovalo. Rástlo. Mohutnelo. Mohol som slobodne a denne vnímať a porovnávať. Nerástla však paradoxne vo mne túžba odísť a ostať natrvalo tam. Vonku. Chcel som túžbu po lepšom športe v mojom domove zreálniť u nás. Rozdiely mi začínali tak vadiť, až som ich nebol ochotný spoznajúc raz s hanbou svoju cenu za mlčanie, akceptovať.

Išiel som najmä po treťom sektore a akademickej sfére skúsiť svet verejnej politiky síce bez politického krytia, no s ľudskou a pracovnou dôverou k slušnému a hĺbavému človeku, exministrovi Eugenovi Jurzycovi. Vymenil som dres za oblek a kravatu a veru nesklamal som sa hoc by sa dnes zdalo, že možno i márnym úsilím o zmeny...

Prešli odvtedy viac ako 2 roky.

Po nútenom odchode z riadiacej pozície v športe ma to teraz prirodzene pritiahlo k športovému občianskemu aktivizmu. Dokončil som ďalšie štúdium manažmentu športu na Univerzite v Lausanne.

Keď sa dnes po 2 rokoch odvtedy v našom športe obzerám okolo seba, čo sa pozitívne zmenilo, občas ma to veľmi unaví a pochybujem.

Či vôbec a prečo ostať žiť v slovenskom športe. Pre obmedzený čas, ktorý mi bol ako každému smrteľnému daný...

Najmä keď vidím, ako mnohí, schopní, mladí a najmä budúci lídri ako napríklad Rado Furda z juda prednedávnom z neho odchádzajú do komerčnej sféry. Nevidia východisko- svetlo na konci tunela, rovnako ako niektorí absolventi, najmä doktorandi FTVŠ. Je mi to strašne ľúto. I preto sme vyhlásili v Učenej právnickej spoločnosti súťaž a hľadáme ďalšie športovprávne talenty pre náš šport.

Keď mi pritom i mnou spomínaní zo štruktúr športu potom začnú písať v emailoch, že niečo v mojich často i k nim kritických blogoch je patologické, nerezignujem, práve naopak- povzbudí ma to.

Ožijem. Lebo viem, že kto je a kto nie je na dobrej adrese.

Minimálne Cynická obluda je podľa seba vždy a tak triafa každého, pravidelne už i zo športu tu, tu, tu, či tu.

Chlapci z ifutbal.sk, čo nakladajú každému, si myslia, že tiež.

Kontextuálne už z princípu dobrá adresa musí byť i takurcitee.sk, ktorú robia tí, ktorí sa jednoducho tešia z písania o športe, ktoré im inak chýba.

Práve preto píšem o športe blogy i ja. Pre vnútorne silný a zároveň veľmi naliehavý pocit.

1. Lebo mi dnes chýba priestor pre odbornú, poctivú a kompetetntnú športovú žurnalistiku v médiach. Chýba i pre nedostatok času redaktorov a často i ich odbornú erudíciu. I pre limitný počet jej možných čitateľov. Tá by kultivovala verejnú debatu o športe. Tak sa snažím ja sám. A tá hrśtka, ktorú to zaujímalo na začiatku, pomaly rastie a spoznávame sa a združujeme navzájom...

2. Lebo žiadny watch-dog v športe tu nie je a ani nebude a podľa tej frustrácie občas nielen v mojich blogoch, ale keď už v i komentároch dokonca v HN, by sa teda asi zišiel...

3. Lebo hoci mám čo robiť vo svojej civilnej práci, a to mi verte (ako sa ma mnohí oprávnene pýtate, keďže som platený zo spoločného), písať blogy o športe je moja záľuba po večeroch, nociach a víkendoch. Poteší ma potom, keď príde ku mne iba a práve kvôli tomu počas obedu od iného stolu ľudsky a odborne rešpektovaná sudkyňa Najvyššieho súdu SR, s ktorou sa letmo poznáme a povie z ničoho nič, s úsmevom a noblesou, že ich rada čítava, páčia sa jej a mám pokračovať...

4. Lebo ako tu inak chceme žiť bez zmyslu pre spoločné dobro, pýta sa dnes Matúš Vallo zo skupiny Para. Pýtam sa i ja sám seba, pretože občas ma to veľmi unaví a v poslednom čase si nie vždy spomeniem len na tie správne odpovede. No nechystám sa odísť, nechcem ísť preč. Ja chcem žiť tu.

4. Lebo starnutie nie je otázkou veku, ale straty ideálov a čas hrá v tejto hre nezadržateľne pre mňa i Vás. Tá, asi nie iba vlastnou vinou stratená generácia bafuňarov totiž smutne zostarla z pohľadu tohto výroku do stavu živých mrtvol a už čoskoro odíde... A nahradzujú ju už Barteková, Korčok a ďalší. Budú a ak áno, akou zmenou?!

5. Lebo si rád uvedomujem, keď som na svoju krajinu bez otravujúceho pátosu jednoducho hrdý. Ako teraz, keď som bol prvý krát na Pohode. Najviac ma očaril a rozbláznil nie Nick Cave či Buena Vista, ale Lasica, Československá filharmónia, Sendreiovci, Vidiek či Para. Skákajúc pri časti z nich bosý v roztrhaných rifliach na prehánkou zmáčanom, no rozhorúčenom betóne som cítil intimitu a taje nášho jazyka. Lásku, ktorej rozumieme iba my. A ľudí lepších a šťastnejších ako sú zvyčajne. I keď hrali volejbal v tráve, stolový futbal pod stanom či bicyklovali ako o závod pre spoločné svetlo...

Preto som prišiel zdarma s mojou vlastnou predstavou, ako môže vyzerať reforma nášho športu v základných obrysoch.

Preto som sa spolu s inými podieľal na bezodplatnom vypracovaní téz možného zámeru nového zákona o športe.

Prečo teda ostať žiť v slovenskom športe?!

Tu je moja najlepšia odpoveď akú mám sám pre seba, ale i pre Vás, ktorých chcú rovnako ako i mňa unaviť, otráviť, aby sme rezignovali a odišli.

Jednoducho preto, lebo tu je naša vlasť a my sme tu doma...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?